List cisárovi Viliam II, Berlín, 22. marca 1890

Najpokojnejší cisár,
Najmilostivejší Kráľ a Pane!

S úctou ďakujem Vášmu Veličenstvu za láskavé slová, ktorými tí istí ľudia sprevádzali moju rozlúčku [Wilhelm II. sa 20. marca 1890 rozlúčil s Bismarckom] a cítim veľkú radosť z ocenenia portrétu, ktorý je pre mňa a moja rodina zostane čestnou spomienkou na čas, počas ktorého mi Vaše Veličenstvo dovolilo zasvätiť svoje sily službe Najvyššiemu.

Vaše Veličenstvo malo tiež milosť udeliť mi dôstojnosť vojvodu z Lauenburgu. Po tom, čo som sa deň predtým pri prvom dôvernom otvorení jeho a môjho syna spýtal člena tajného kabinetu Lucanus, chcel som sa veľmi láskavo zdržať tohto ocenenia, ktoré mi bolo určené, v ďalšej oficiálnej komunikácii som opakovane vysvetlil dôvody, mi dal Používanie takéhoto titulu je sťažené as tým súvisí aj požiadavka nezverejňovať tento ďalší akt Najvyššej milosti. Nevedel som, že splnenie tejto požiadavky už nie je možné, pretože oficiálne zverejnenie už prebehlo v Štátnom vestníku. Dovoľujem si však najpokornejšie požiadať Vaše Veličenstvo, aby mi naďalej milostivo dovolilo používať moje predchádzajúce meno a titul.

Za vojenské povýšenie, ktoré ma tak vysoko poctilo [generálovi kavalérie], vás pokorne žiadam, aby ste mi dovolili zložiť svoju úctivú vďaku k nohám Vášho Veličenstva, len čo sa budem môcť hlásiť do práce, ktorá v súčasnosti prekáža indispozícia.

S najhlbšou úctou zomieram, najposlušnejší služobník Vášho Veličenstva