list komu Gustav Scharlach, Schönhausen, 4. mája 1836

skôr Scharlach.

Dúfam že budeš ernsthnevať sa, keď myslím langeticho sa preruší len preto, aby sľúbil revitalizovať, splnením ktorého som dúfal, že napravím svoju nedbanlivosť. Budúci mesiac idem do Aachenu, ale nie cez Hannover a naše stretnutie sa presunie na vzdialenejší dátum, ak ma nestretnete na pošte medzi Drážďanmi alebo Karlsbadom a Frankfurtom a. M. chytá. Čert poháňa starú tetu vysokej rasy, že chce, aby som ju ako cestujúci maršál sprevádzal do Čiech a tam ju odovzdal príbuznej. Je to dlhá obchádzka, ale stará teta je to zviera na svete, pred ktorým mám popri peknej sesternici najväčší rešpekt. Netrúfam si vzoprieť sa ich hanbe, a keď poviem, že som sľúbil navštíviť kamaráta v Hannoveri, hovorí sa: „Milý Otto, musíš sa hanbiť, ak si prišiel do Aachenu a nevidel si ani Drážďany, a priatelia , všade ich nájdeš.“ „Hanebná stará žena, ktorá tak neopatrne hovorí!“ zvoláte tu. Myslí si tak, ako keď bola mladá, tak to cítime aj my. – Smial by si sa mi, keby si bol teraz so mnou. Celé štyri týždne som tu sedel v starom, prekliatom zámku, so špicatým oblúkom a stenami hrubými štyri metre, asi 4 izieb, z ktorých dve sú zariadené, nádherné damaškové tapety, ktorých farba môže byť vidno v niekoľkých útržkoch, hojné potkany, kozuby, v ktorých kvíli Vietor, skrátka v „starom otcovom zámku“, kde sa zíde všetko, čo sa hodí na pohostenie dobrého rozmaru. Vedľa neho je nádherný starý kostol, moja spálňa s výhľadom na cintorín, na druhej strane jedna z tých starých záhrad so strihanými tisovými živými plotmi a nádhernými starými lipami.

Jedinou živou dušou v tomto schátranom prostredí je tvoj priateľ, ktorého živí a stará sa oň uschnutá gazdiná, kamarátka a opatrovateľka môjho 65-ročného otca. Pripravujem sa na skúšku, počúvam slávikov, strieľam na terč, čítam Voltaira a Spinozu. etika, ktorý som našiel v miestnej knižnici, ktorá je dosť bohatá na bravčovú kožu. Berlínčania si myslia, že som blázon, a farmári hovoria: „Použi úbohý mladý Hehr, wat mak em wull sin,“ ako mi povedal môj starý „Mamsell“. Nikdy som nebol taký spokojný ako tu; Spím len 6 hodín a mám veľkú radosť zo štúdia, dve veci, ktoré som lange čas považoval za nemožné.

Myslím, že dôvodom, či skôr príčinou toho všetkého je fakt, že som bol cez zimu šialene zamilovaný; dosť zvláštny factum, hlúposť, ktorej by som sa až do takej miery nepovažoval za schopného (odpusť mi, práve som si spomenul, že ti je sľúbené -), ale osudné mi je, ako som sa vyviedol z filozofického pokoja a irónie nech; Ale najlepšie na tom je, že moji známi oboch pohlaví ma vždy považujú za najchladnejšieho nenávistníka žien; takto ľudia klamú sami seba! Myslím, že ona sama ma považuje za jedného z mála ľudí, na ktorých neurobila dojem. Nerobte si z tohto výroku záver, že som stále zamilovaný, pretože každý jej môže povedať, že je krásna, bez toho, aby jej lichotil. Možno ju uvidíte, je to moja sesternica [Karoline von Bismarck-Bohlen], teraz vydatá za Hhovho 2. syna. v. M[alortie] v Hannoveri. Aha! poviete - nešťastná láska - samota - melanchólia - atď. Súvislosť je možná, ale ja som teraz opäť nezaujatý a rozoberám príčiny lásky podľa spinozistických princípov, aby som to v budúcnosti robil s väčšou chladnokrvnosťou. Vežové hodiny „vyjú polnoc“; Tak sa dobre vyspi a povedz mi o sebe vo svojej odpovedi toľko, koľko som ti práve povedal o sebe, dve témy, ktoré ma zaujímajú veľmi zvláštnym spôsobom.

Dein Freund
Otto v.B

Na účely vašej odpovede musím tiež uviesť, že do 6. júna budem v Berlíne, do 15. v Pomoransku, na ceste do 28. a odvtedy v Aachene.